Festival La Gacilly-Baden Photo 2020 na Mesiaci Fotografie 2020 v Bratislave

„Fotografia demokratizuje. Vzdeláva, posilňuje, ukazuje odlišnosti ľudských bytostí a aj súbežnosť toho, čo sa deje na iných miestach. Fotografia je oknom práve do toho ´iného sveta´. Najdôležitejšou charakteristikou snímok vystavených v Badene, nech sú akéhokoľvek typu – dokumentárne, štúdiové, fiktívne či faktické, je ich úprimnosť. A práve to robí festival v Badene tak nesmierne hodnotným,“ prízvukoval švajčiarsky historik umenia Fritz Franz Vogel na záverečnej ceremónii v roku 2019.

Tento rok potvrdilo svojou prítomnosťou jeho názor viac ako 266 000 návštevníkov.

Pokorne a s vedomím, že náš ojedinelý festivalový formát nám poskytuje výsadné podmienky, môžem radostne oznámiť, že náš festival sa odohral v čase od 14. júla – francúzskeho štátneho sviatku – do 26. októbra 2020 – rakúskeho štátneho sviatku. Festival tak uzavrel svoj tretí ročník a stal sa komunikačným kanálom pre témy so silne humanistickou orientáciou, predstavil rôznorodé aspekty vzťahu medzi ľuďmi a prostredím.

Areál festivalu sa ťahá do dĺžky siedmich kilometrov, je rozdelený na „záhradnú trasu“ a „mestskú trasu“, začína sa pri návštevníckom centre na námestí Brusattiplatz. Vystavených je okolo 2000 fotografii, ktoré sú včlenené do verejného priestoru. Niektoré zo snímok majú veľkosť až 280 m². Festival La Gacilly-Baden Photo dokázal, že sa zaslúžene nazýva najväčším outdoorovým fotografickým festivalom v Európe.

Každý rok festival La Gacilly-Baden Photo ilustruje, aké naliehavé je pre budúcnosť zanechať udržateľnú environmentálnu stopu – napriek permanentným ranám, ktoré momentálne uštedrujeme svetu prírody – vystavovaním kreatívnej, zodpovednej a inšpiratívnej fotografie.

„Nikdy sa nevzdáme” – táto téma zjednocuje práce fotografov v roku 2020 do pôsobivých cyklov. Svojou tvorbou orodujú za mier, toleranciu a jednotu, keďže sa zrodili z humanistického prístupu a záväzku vždy sa svojimi prácami postaviť za planétu Zem tak, ako to spravil zakladateľ festivalu, Jacques Rocher svojím projektom výsadby 100 miliónov stromov pre planétu Zem.

„Všetky oči na východ“ – v tohtoročnej edícii sme tiež chceli zdôrazniť umelcov z Ruska a iných krajín bývalého východného bloku. Po prvé preto, že rok 2019 bol 30. výročím rozpadu ZSSR. Po druhé preto, že vietor slobody, ktorý zafúkal po roztvorení zvieracej kazajky, uvoľnil značné množstvo kreatívnej energie, čo osožilo súčasnej fotografii. Tu môžeme zblízka sledovať nadaných umelcov, z ktorých si všetci zaslúžia stáť v žiare pozornosti verejnosti.

„Všetky oči na východ“ a „Nikdy sa nevzdáme“ – tieto dva vysoko komplexné naratívy sú sprostredkované tridsiatimi dvoma fotografmi, ktorí ich znázornili v snímkach pôsobivo skombinovaných s humanistickým duchom. Po pozvánke od Mesiaca fotografie 2020 tu v Bratislave vystavíme diela Maiy Flore, Jurija Kozyreva, Kadira van  Lohuizena, Gerda Ludwiga, Ute a Wernera Mahlerovcov, Sergeja Maximišina, Justyny Mielnikiwiczovej, Borisa Németha, Francka Seguina, Kasie Strekovej a projekt založený na iniciatíve umeleckého programu kulturMontag rakúskej spoločnosti ORF. Kurátormi výstavy sú Florence Drouhetová, Václav Macek a Lois Lammerhuber.

Keď celosvetový lockdown znemožnil užívať si potešenie z umenia, nielen umelci vstúpili do vyšších kreatívnych sfér a menili krízu v príležitosť. Kultúrne publikum po celom svete tiež preukázalo svoju vynaliezavosť, keď vznikol globálny trend pretvárania slávnych malieb. Verejnosť, ktorej bolo umenie odopreté, tu nachádzala inšpiráciu pre tvorbu vynachádzavých konštruktov. Či to bol svetoznámy Bozk Gustava Klimta alebo dramatická Medúza Petra Paula Rubensa: novovytvorené maľby, sochy či umelecké predstavenia spôsobili rozruch rovnako v Moskve, New Yorku či vo Viedni. Pod hashtagom #dubistkunst začal Martin Traxl, riaditeľ kulturMontagu, spolupracovať s galériami ako Albertina, Belvedere, Kunsthistorisches Museum, Lentos a MUMOK, aby vyzval celé Rakúsko, nech prispeje svojimi výtvormi. Nápady na snímky sa zbierali na účte #dubistkunst. Príspevky posúdila vysoko-kvalifikovaná porota, ktorú tvorili Sabine Haagová, generálna riaditeľka Umeleckohistorického múzea vo Viedni; Stella Rolligová, generálna riaditeľka Belvederu; Hemma Schmutz, umelecká riaditeľka Lentosu; Karola Kraus, riaditeľka MUMOK, a Klaus Albrecht Schröder, generálny riaditeľ Albertiny.

„Voláme to Fotografické stvárnenia klasických umeleckých diel,“ hovorí Traxl. „Každý môže byť umelcom,“ povedal raz Joseph Beuys, citujúc básnika Novalisa. A každý môže byť umeleckým dielom – ako dokázala táto výstava.

A teraz si budeme môcť prečítať, ako fotografi festivalu La Gacilly-Baden Photo 2020 vidia a komentujú „svoj svet“:

„Je to vesmír vybudovaný od podlahy, v ktorom využívam fotografiu,“ vysvetľuje autorka a umelkyňa Maia Flore, keď opisuje svoj umelecký prístup. „Ale na konci je všetko poňaté skôr ako maľba alebo koláž. Je to kolekcia nápadov. Zbieram fotografické obrazy, ktoré potom zostavujem tak, aby sa stali súčasťou môjho vesmíru, kdesi na hrane medzi predstavivosťou a skutočnosťou. Rada sa hrám s týmto aspektom. Rada nútim divákov pýtať sa samých seba: ´Naozaj sa to stalo?´ Scéna pred nami sa zdá vierohodnou, ale na druhej strane vieme, že skutočnou byť nemôže. Je to tá tenká čiara medzi dvomi svetmi. Ustavičná hra. Niekedy je to tragické, inokedy humorné či poetické…“

Maia Flore, narodená v roku 1988, vstúpila do agentúry VU v roku 2011 a v roku 2015 vyhrala Cenu fotografie HSBC. Jej práca ju najprv zaviala do Švédska, potom do Kalifornie do Umelecko-výskumného centra Univerzity v Berkeley. Jej projekty zdieľajú jednu charakteristickú črtu: fotografka je postavou vo svojich vlastných výtvoroch. „Som herečkou v týchto scénach,“ pokračuje Maia. „Potrebujem byť postavou, aby som mohla experimentovať.“

Okrem fascinácie a pútavosti, ktorými – vďaka odľahlým lokalitám a extrémnym poveternostným podmienkam – Severný a Južný pól inšpirujú, sú dnes tieto regióny strategickými bodmi na mape, ktoré sa v blízkej budúcnosti určite stanú bojiskami medzi štátmi a nadnárodnými korporáciami. Vo svetle prehlbujúceho sa rizika a neustále sa objavujúcich výziev a vďaka podpore od Ceny fotoreportérov Carmignac sa dvaja fotografi a členovia kolektívu NOOR – Jurij KozyrevKadir van Lohuizen –  prvýkrát vydali zdokumentovať nezvratné zmeny, ktoré postihli Arktídu, aby vydali svedectvo o dopadoch topiaceho sa ľadu. Fotografi separátne vyrazili na dve dobrodružné cesty – jeden z ruskej strany a druhý cez západný priechod. Cesty im trvali šesť mesiacov a prešli pätnásť tisíc kilometrov.

Jurij Kozyrev je častým prispievateľom časopisu Time Magazine,  výhercom niekoľkých prestížnych ocenení a vydal sa preskúmať arktické ruské prístavy. Holandský fotograf Kadir van Lohuizen, držiteľ viacerých ocenení, sa na cestu vybral z nórskeho ostrovu Spitzberg v svalbardskom súostroví. Prešiel severozápadný morský prieplav, ktorý je dnes vďaka topiacemu sa ľadu najkratšou trasou z Európy do Ázie.

Fotografie Gerda Ludwiga sa zameriavajú na environmentálne problémy a život v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Odhaľuje v nich ľudskosť skrytú za prázdnymi formulkami a využíva ojedinelú schopnosť ponoriť sa hlboko a detailne do načrtnutých tém. Jeho dlhoročná spolupráca s National Geographic a osobné bádania z neho spravili osvedčeného fotografa s najkvalifikovanejšou a najširšou dokumentáciou regiónu. Narodil sa v Alsfelde v Nemecku, dnes žije v Los Angeles. Ludwig v roku 2006 získal Cenu medzinárodného fotografa roka Lucie, v roku 2014 zas prestížnu Cenu Dr. Ericha-Salomona Nemeckej fotografickej spoločnosti a v roku 2015 Medailu cti pre významnú službu v žurnalistike Missouri.

Desaťročia bolo hlavné mesto Sovietskeho zväzu zbavené živosti, výrazu či príležitostí – ale po páde komunizmu a radikálnom prechode od štátom riadeného hospodárstva k voľnému trhu sa neskutočnou rýchlosťou utopilo v masovej chudobe a chaose. Až keď začiatkom nášho tisícročia stúpli ceny oleja, začala sa ekonomika obnovovať, čím naštartovala zjavné zmeny v hlavnom meste Ruska.

Časopis Sibylle bol založený v roku 1956 so zámerom ponúknuť čitateľom NDR módny magazín medzinárodného strihu. Mal byť schopný konkurovať západným časopisom ako constanze, Brigitte či dokonca Vogue, a zároveň „propagovať“  utópiu nového sociálneho poriadku. Od konca 60. rokov sa toto periodikum definovalo ako „magazín módy a kultúry“ s príspevkami o móde pre pracujúce ženy v industriálnej krajine. Časopis sa od svojich začiatkov tešil obrovskej popularite. Fotografický štýl kombinoval módne aspekty s dynamickými naratívnymi elementami. Desaťročia bol fórom pre umelecky ambicióznu fotografiu. Pritiahol významné fotografické talenty, medzi ktoré patrila aj dvojica Ute a Wernera Mahlerovcov. Obaja dekády patrili k najvýnimočnejším nemeckým fotografom. Okrem špeciálnych módnych fotografií boli úspešní aj v tvorbe snímok tichej sily a zmyselnej moci v kombinácii s humanistickou interpretáciou sveta.

„Ruská duša je vynálezom Dostojevského,“ hovorí Sergej Maximišin. Po páde komunizmu fotografoval rozpoltenosť celého národa, jeho národa. „Rusko je krajinou bez stropu a bez podlahy,“ spomína Sergej. „Genialita a hlúposť, chudoba a bohatstvo, obyčajnosť aj výnimočnosť, dobro a zlo: nič z toho nemá limity. Nezaujímam sa veľmi o zobrazovanie idylického Ruska. Preferujem ukazovať jeho rušivejšie aspekty: vzostup extrémnej pravice, alkoholizmus, náboženstvo, Čečensko či moc.“

Sergej Maximišin sa narodil v meste Kerč na Kryme. K fotografii sa dostal počas vojenskej služby, kde bol ustanovený za armádneho reportéra. Na snímkach zobrazuje spoločnosť, ktorá je hrdá na svoju ortodoxnú náboženskú ikonografiu a ktorá sa nebojí zahrávať so svojou stalinsko-marxistickou minulosťou. „Moje fotografie zobrazujú Rusko vo všetkých jeho podobách, nič viac, nič menej,“ tvrdí Maximišin.

Justyna Mielnikiewiczová je členkou nádejnej agentúry MAPS a žije v Tbilisi. Získala grant W. Eugena Smitha a v roku 2015 vyhrala Projekt dozvuky. Mielnikiewiczová rozpráva príbeh dvoch krajín, ktoré sa oslobodili od okov sovietskeho impéria, aby mohli znovuobjaviť esenciu svojich koreňov. Po páde Berlínskeho múru niektoré krajiny ostali pod vplyvom Ruska, zatiaľ čo iné, ako Ukrajina a Kazachstan, sa snažili oslobodiť a znovuobjaviť DNA svojho územia a svojich ľudí. „V mojej práci je kľúčová snaha odhaliť význam slova národ,“ vysvetľuje Justyna Mielnikiewiczová, ktorá sa narodila v Poľsku, ale v hĺbke srdca je Gruzínkou. „Ľudia si často myslia, že Sovietsky zväz tvorilo iba Rusko,“ pokračuje Mielnikiewiczová. „Ale s pádom východného bloku sa objavilo pätnásť nezávislých štátov. A dnes Rusko odmieta pustiť tieto novovzniknuté nezávislé štáty zo svojich spárov, pretože sa obáva, že ich k sebe zláka Európa.“

Ak by ste sa mali opýtať Borisa Németha, koľko kilometrov musel nachodiť, kým vytvoril dvadsať snímok na výstavu Slovakia I’m loving it, odpovedal by: určite viac ako stotisíc. To preto, že prvé fotografie tohto projektu vznikli už začiatkom 21. storočia, keď sa Slovensko nachádzalo na historickom bode zlomu – rozpad Československa v roku 1993, po ktorom nasledovalo rovnako dôležité rozhodnutie vstúpiť do Európskej únie o jedenásť rokov neskôr. Identita Slovenska tak zastala na tenkom ľade. Kto sme? Kam patríme? Čo je pre nás dôležité?

Németh nemá jednoznačnú odpoveď na otázku, aké Slovensko je, no napriek tomu ho baví nastavovať tejto krajine zázračné fotografické zrkadlo. Kúzlo Némethových snímok spočíva v tom, čo Le Clézio, francúzsky držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, raz nazval „dar počuť uprostred tichej noci šelest vlastnej krvi“. Je to zároveň zmyselné aj univerzálne, prekonávajúce osobné, politické aj národné hranice. Némethove kompozície nie sú iba pozorným skúmaním, on je najmä fotografickým buričom. Práve preto je jeho tvorba zároveň taká fascinujúca, znepokojujúca, rušivá a krásna.

V roku 2006 sa Guillaume Néry, držiteľ štyroch svetových rekordov v hlbokomorskom nádychovom potápaní, postavil pred objektív Francka Seguina, ktorý už stihol zvečniť všetky najväčšie mená potápania: Pierra Frolla, Stéphana Mifsuda, Herberta Nitscha a Loïca Leferma, jedného z dvoch mentorov Guillauma Néryho. „Keď spolu pracovali Franck a Loïc, objavil som novú perspektívu, ktorú priniesol do nášho odboru,“ spomína potápač. „Bol som unesený. Franck nie je potápačom, ktorý sa naučil fotografovať, čo sa stáva pomerne často. Je fotografom, ktorý sa naučil potápať.“ Medzi Franckom Seguinom, fotografickým šéfredaktorom l’Equipe Magazine, a Guillaumom Nérym sa zrodil výnimočný vzťah. Ich puto sa počas rokov spolupráce upevnilo a malo za následok snímku, ktorou v roku 2007 vyhral Cenu World Press Photo. V roku 2015 sa počas najhlbšieho ponoru, aký bol kedy počas súťaže nádychového potápania zaznamenaný (139 metrov!),  Guillaume vrátil na hladinu v bezvedomí. Potápač a jeho partner sa preto rozhodli odstúpiť zo súťaže a začali snívať o nových projektoch. V tom istom čase navrhol Franck Seguin vydať sa na podmorský bádateľský projekt, v ktorom by mohol fotografovať, ako sa Guillaume Néry potápa v nezvyčajných prostrediach. Ich fotografická cesta je vyzývaním na ochranu planéty a jej cieľom je vzdelať verejnosť o krehkosti oceánov.

Poľská fotoreportérka Kasia Streková, ktorá nedávno získala ocenenia z festivalu Visa pour l’Image a od Nadácie Lagardère, sa narodila v roku 1989, v roku pádu Berlínskeho múru. Svoj objektív nasmerovala na zvyšné uhoľné ložiská v oblastiach Radlin, Budryk a Bytom, kde sú steny ľudských príbytkov priliehavo sčerneté uhoľným prachom. Niektorí z ľudí, čo tu žijú, strávili desaťročia kopaním jám v sliezskych spodných pôdach. Výbuchy banského plynu, zemské otrasy, démonické stroje a čierny dym prestupujú stiesnený priestor, steny, podlahu a strop chvejúcich sa podzemných ciest: hĺbky Zeme neskrývajú pred čiernymi tvárami Poliakov žiadne tajomstvá. Strekovej fotografie sú spomienkami sa vytrácajúci sa svet. Dnes, keď sa vlády po celom svete snažia dospieť k dohode o definitívnom presune k čistej a obnoviteľnej energii a keď si zároveň mladí obyvatelia Sliezska stále častejšie vyberajú inú životnú cestu ako ich predchodcovia, sa však súčasný model baníckeho priemyslu zdá byť príliš zastaralým – dokonca priam sovietskym! Paradoxne, v roku 2018 sa odohralo dvadsiate štvrté zasadnutie Konferencie OSN o zmene klímy (COP24) v Katoviciach, hlavnom meste Sliezska, v regióne, ktorý je zodpovedný za polovicu znečistenia na území Poľska.

FLORENCE DROUHETOVÁ študovala históriu umenia a filozofiu na Sorbonne v Paríži. Od roku 2008 je umeleckou riaditeľkou festivalu Photo La Gacilly. Je kurátorkou fotografických koncertov „Hudba a fotografia“ Bretónskeho symfonického orchestra a je zodpovedná za koncepciu fotografickej ceny Prírodopisného múzea v Paríži. Je kurátorkou množstva fotografických výstav, medzi ktoré patria aj „Alchimies“ od Sarah Moonovej, „Kyotografia“ či „Irán od Alfreda“ umelca Alfreda Yaghobzadeha. V minulosti bola dvanásť rokov vedúcou fotografickej zbierky Francúzskeho kultúrneho dedičstva (Fonds photographique sur le Patrimoine) na Francúzskom ministerstve kultúry.

28